Deáki Sumarizácia
Deáki
Sumarizácia
Sumarizácia
Diakovce sú lokalitou strednej vel’kosti vo východnom cípe Malej uhorskej nížiny, ležia v srdci územia, ktoré sa nazýva Matúšova zem (Mátyusföld). Na prvý pohl’ad sa Diakovce podobajú ostatným Mad’armi obývaným lokalitám okolia, ked’ sa však podívame bližšie na túto obec, stanú sa očividnými aj jej svojráznosti. Predovšetkým jej jedinečné hodnoty duchovnej kultúry, húževnatost’ jej obyvatel’ov, ktorou sa celé tisícročie viažu na svoje rodisko, ktorou uchovávajú svoj jazyk a kultúru, ako sa títo l’udia vytrvalo, zat’ato držia života.
Všetky generácie obyvatel’ov Diakoviec zažili osudné premeny, ktoré postihli mad’arský národ v toku histórie tisíctich rokov. Táto societa prežívala bolesti a tragédie národa ako najväčšie traumy, predsa ju udržal pri živote jej optimizmus. Ved’ Diakovčan bol už od počiatku obyvatel’om takej dedinky, ktorá bola úzko spätá so založením uhorského štátu a krest’anstva. V 1001., rok po korunovaní nášho prvého král’a, Svätého Štefana, sa spomína pod názvom Wag, a to nie v inom dokumente, ako vo vzácnej zakladajúcej listine Pannonhalmy. Vtedajší majetok, spolu s jeho obyvatel’mi, daroval král’ opatstvu rádu sv. Benedikta, takto sa stala dedinka Diakovce po dlhé stáročia miestom, ktoré obývali klerici, príslušníci benediktínskeho rádu.Tento výnimočný stav ovplyvnil nielen vývoj lokality, ale i jej okolia.
Benediktíni tu postavili najprv kaplnku, neskôr monastier a kostol. O kostole, ktorý bol vysvetený na počest’ panny Márie, sa zmieňuje listina pápeža Paskala II. r. 1103, v pvej polovici historického obdobia panovania Árpádovcov. Kostol bol v neskorších dobách rožírený. Novšie, vel’kolepé práce sa začali okolo r. 1220, dnešnú podobu nadobudol kostol r. 1228. Je to chrám románskeho slohu s dvomi vežami, tromi lod’mi. Po jeho vystavaní bol najvýznamnejšou cirkevnou budovou okolia. Na nariadenie pápeža Gregora IX. chrám vysvätil nitriansky biskup Jakub, 14. novembra r. 1228. Dátum vysvätenia je známy preto, lebo jedna z mála dodnes uchovaných liturgických pamiatok z doby Árpádovcov, ktorá okrem iného uchovala aj jazykovú pamiatku Halotti beszéd (Pohrebná reč), rituál – kódex Pray, bol používaný v prvej polivci XIII. stor. aj v kostole v Diakovciach. Významná udalost’ vysvätenia kostola je zaznamenaná na 26. strane tohto rituálu, a doložené je i to, že na druhý deň bol požehnaný aj oltár v hornej časti chrámu, ktorý bol zhotovený pre členov rádu. Dnešný názov obce – v podobe Dyaqui – sa spomína v listinách z rokov 1237-1240.
Pomerne kl’udný život rehol’níkov, ktorý bol venovaný pestovaniu duchovnej opatere rozrušili vojny XVI. storočia. Rehol’níci, ktorí žili v Diakovciach, sa museli vyrovnávat’ popri vojenských výpravách aj s reformáciou, snahami na obnovenie viery. Okrem zopár kratších období obec patrila vždy k opatstvu v Pannonhalme. V XVII. stor. si väčšina obyvatel’stva volila kalvínské verovyznanie, ale benediktíni, ktorí žili v Diakovciach, boli tolerantní. Či už reformovaní, alebo prislušníci katolíckej konfesie rovnako sa vzmáhali, alebo trpeli.
Základy k hospodárskemu rozvoju vytvorili už rehol’níci v XVIII. stor., ale ku skutočnému rozmachu došlo až v dobe dualizmu, v desat’ročiach na rozhraní XIX.–XX. storočia. Diakovce nadobúdajú meštiansky ráz, zvel’ad’uje sa počet obyvatel’stva, stávajú sa jednou z najvýznamnejších lokalít okolia. Vedenie obce, ako aj jej obyvatelia využívali možnosti, ktoré prinášali nové časy. Skoro spoznali význam železničnej dráhy, priemyselného rozvoja. Nie je náhoda, že práve tu bol daný do spevádzky najväčší valcový mlyn okolia na konci XIX. stor. Po kratšej pauze sa Diakovce opät’ dostali do vlastníctva opatstva v Pannonhalme, ktoré tunajší majer rozvilo na prvé desat’ročia XX. stor. na moderný pol’nohospodársky vel’kopodnik.
Po rozpade Uhorska, po trianonskej dohode 4. júna 1920, sa Diakovce dostali do nového štátu, do Československa, ale svoju mad’arskú identitu si obyvatel’stvo i v minoritnom postavení uchovalo, opierajúc sa o sovju kalvínsku a katolícku konfesiu. V období od jesene 1938 do jari 1945. roku boli Diakovce znovu pripojené k Mad’arsku, po tomto období sa dostávajú znovu do menšinového stavu. Tí, ktorí sa držali svojej mad’arskej národnosti, museli opustit’ rodisko, boli takí, ktorí boli deportovaní vrchnost’ami na pol’nohospodárske práce do Čiech, iní zase boli presunutí do Mad’arska v zmysle československo-mad’arskej dohody o výmene obyvatel’stva. Na miesto tých, ktorí boli vysunutí do Mad’arska, boli presídlení Slováci z Mad’arska a týmto sa natrvalo narušil dovtedajší, skoro celkom mad’arský ráz obce. Z počiatočného núteného spolunažívania sa vytvorila nadnes pokojná atmosféra.
Ako sa vyjadril Justián Serédi – vlastným menom György (Juraj) Szapucsek- rodák z Diakoviec, ktorý sa dostal spomedzi Diakovčanov najd’alej a nyjvyššie, ked’ ako ostrihomský arcibiskup, nositel’ najväčšej cirkevnej hodnosti Mad’arska, odpovedal na gratulácie k svojmu vymenvaniu v Ríme ? Sme, žijeme a chceme žit’!
Týchto pár slov by mohlo byt’ aj sumarizáciou tisícročnej histórie jeho rodnej obce, ale aj odkazom d’alším generáciám. Ale pripojme sem aj odkaz iného niekdajšieho božieho služobníka, kňaza Czibora. Môžeme sa udržat’ ak “...z perí naších detí i nad’alej bude odznievat’ modlitba v našom drahom mad’arskom materinskom jazyku. Ak naši synovia a naše dcéry budú v tomto jazyku spievat’ obl’úbené piesne starých rodičov, ktoré sa naučili od nich. Spievame a modlíme sa, naše pery sú plné spevu, tešíme sa a plačeme, lebo žijeme. Kedy, ako rozzvučí harfu nášho života Stvoritel’. Náš každý deň je iný, ako dni tých, ktorí žili v minulosti, ale líši sa aj od dní, ktoré budú prežívat’ nastávajúce generácie. Náš driek sa hrbí pri práci, naše ruky sa rozhýbu v čine, ako našich predkov, a ako aj našich vnukov v budúcnosti. Zhrbíme sa k zemi, aby sme došli do neba. Zhovárame sa so zemou, aby sme lepšie porozumeli slovám nebies. Náš spätný pohl’ad padá do minulosti, aby sme lepšie videli do budúcnosti. A za všetko, ale za všetko žehnajme, velebme sväté meno Boha, jedine Jeho je sláva naveky vekov.“
